Keby ste si mali predstaviť slovenskú kultúru ako osobu, ako by ste ju opísali? Ako sa dnes má?
Možno elegantná disidentka s cigou v ústach. Olga alebo Marta. Pracujúca a neúnavná, vytrvalá a húževnatá, hrdinka. Vie, že to nie je najlepšie, ale verí, že lepšie bude.
Čo pre vás znamená sloboda prejavu?
Sloboda prejavu je jedno zo základných ľudských práv v každej demokratickej spoločnosti, ale neprichádza bez zodpovednosti. Nie je to bezhlavé šírenie bludov škodlivých pre spoločnosť či jednotlivcov. Je to ušľachtilé právo slobodne zdieľať názory. V dnešných dňoch bojujeme s tým, že mnohí šíria klamstvá a dezinformácie pod rúškom slobody prejavu. Pre mňa to znamená zodpovednosť.
Považujete diverzitu v umení a kultúre za dôležitú?
Najdôležitejšiu. Na svojom novom albume Obyčajnosti spievam v jednej z pesničiek „prázdny je svet, ktorý sa svetu bráni“. Tým myslím práve prepájanie kultúr, ktoré nás robí krajšími, bohatšími, otvorenejšími. Zbavuje nás strachu.
Boj proti „inakosti“ vo svojej podstate vychádza zo strachu. Je niečo, čoho sa z hľadiska kultúry bojíte vy?
Kultúra kultivuje. Sadí a zbiera, chráni a uchováva pre ďalšie generácie. Jediné, čoho sa bojím, je ľahostajnosť a ľudská hlúposť.
Polarizácia je aktuálne prítomná v rodinách, na pracovisku, vlastne všade okolo. V čom vidíte riešenie? Ako sa spolu opäť rozprávať?
Ľahké to nie je. Občas vás to zrazí na kolená. Cítite odrazu, že nepatríte do vlastnej rodiny. Dokonca aj chuť nedeľnej polievky je iná. Sedíte tam a chcete vysvetľovať, ale karty sú rozdané. Stojíte na druhom brehu. Rozprávať sa však musíme ďalej, dôležité je aj počúvať. Chce to odvahu a trpezlivosť.
Majú kultúra a umenie moc ľudí spájať?
Samozrejme. Viac než politické debaty. Vidím a cítim to aj na koncertoch, ľudia chcú mať aspoň nachvíľu pocit, že ich nikto nesúdi. Že môžeme byť jednotní vo svojej radosti a zdieľať nachvíľu spoločnú krásu. Aj keď naše životy sú iné a máme iné názory.
Myslíte si, že je dnešná mladá generácia vedená k umeniu a kultúre? Ako ste svoj vzťah k nim našli vy? Viedli vás k tomu rodičia?
Záleží, o kom je reč. Niektorí sa zaujímajú, hľadajú. Idu ďalej, do hĺbky, iní zostávajú na povrchu. Nedá sa predsa mávnuť rukou nad celou generáciou. Je to iné a ľahké to asi nie je. Ale ten, kto chce, nájde cestu. Mňa ovplyvnili rodičia vo všetkom. Mama milovala umenie a brala ma do divadla na koncerty aj výstavy, a hoc som to neskôr ako tínedžer považovala za stratu času, dnes som jej vďačná. Môj život v Martine, u nás na dvore, však nebol poetický ani idylický. Na jednom mieste boli alkoholici, zlodejíčkovia, úchyláci, inteligencia aj umelci. Dokonalá inšpirácia. Martin je malé mesto, ale má dosť kultúry. Národné múzeum, knižnice, galérie, koncerty aj skvelé divadlo. To všetko zostalo vo mne.
Toto číslo reflektuje spoločenskú neistotu – v kultúrnom prostredí, v módnom priemysle, vo svete. Čo vám dáva nádej do budúcnosti?
Ľudia. Jednoducho nám verím.
Aký odkaz by ste dali budúcim generáciám?
Sme v dobe, kedy sa všetko mení veľmi rýchlo. Neviem si predstaviť, ako z tohto kola von, ale verím, že všetko prejde, a celkom naivne ešte stále verím aj v šťastné konce. Priala by som si, aby sme našli návod na to, ako prestať týrať túto planétu a aby skončili vojny. Ten povestný svetový mier, tá zosmiešňovaná mantra súťaží krásy, to je to, čo si prajem viac než čokoľvek iné. Deťom by som odkázala, aby nestratili radosť z každodenných vecí a nebáli sa ponoriť do studenej vody. Odvahu, priatelia. A všetkým nám snáď už len zapriať GOOD LUCK.
FOTO: BRANISLAV ŠIMONČÍK
