Exhibícia fotografií od Tomáša Thurza vo Five Points Bistro je oslavou sebavyjadrenia a individuality. A toho, ako to všetko dokážeme premietnuť do nášho štýlu. Tak, ako lokálni tvorcovia, ktorí so ZALANDOM vytvorili looky inšpirované svojím príbehom. #FINDYOURANGLE je výpoveďou o unikátnosti našej identity, a preto sme ich vyspovedali o tom, čo to znamená v dnešnom prostredí. Objavte s nami pohľad na svet módy a sociálnych sietí Radovala Tlaskala.
Móda nám okrem iného pomáha aj dotvoriť obraz o sebe a svojej identite. Akú rolu zohráva v sebavyjadrení u teba?
Tým, že už od 11 som bol priznaný gay v malej homofóbnej dedinke, kde to máme ťažšie – nehovorím, že najťažšie, sú krajiny, kde je to určite horšie – tak celé to dospievanie som bol v móde ohraničený, čo môžem a čo nie. Keď som však rástol a začal som nadobúdať sebavedomie a svoju vnútornú silu, vytvoril sa mi taký mindset, že vytváram tú realitu okolo seba a čo chcem, to môžem. Móda hrala stále väčšiu rolu a začal som nosiť, presne ako hovorí moje tetovanie, štýl „Masculine Feminine“. Mám rád, keď napríklad niekde sedím len v kapucni a teplákoch, ale s umelými nechtami a linkami. Alebo naopak, bez mejkapu s crop-topom. Páči sa mi to posúvanie hraníc toho, čo je „ženské“ a „mužské“, lebo už nežijeme v dobe, kedy je ružová dievčenská a modrá chlapčenská. Móda ma formovala a dúfam, že o mne hovorila to pozitívne, že som sebavedomý. Aj keď nosím veci, ktoré konzervatívnym ľuďom nemusia byť sympatické, vždy sa na nich snažím usmievať a ukázať im, že toto som prosto ja a môj charakter.
Aké je tvoje módne poznávacie znamenie?
Od trinástich sa nechávam tetovať, takže moje tetovania. A zároveň to kríženie ženskej a mužskej energie. Že to človek nikdy nevie zaradiť, je to niečo medzi a tie aspekty sú tam skombinované. Mám tiež rád gélové nechty a prstienky a vydobyjem si ich aj ako zdravotná sestra! Keď to môže moja 50-ročná kolegyňa, môžem to aj ja :)
Podľa čoho si najčastejšie vytváraš predstavu o identite človeka ty?
Som zdravotník a preto musím mať veľmi dobré pozorovanie. Urobím si obraz podľa chôdze, pohľadu, či človek udržuje očný kontakt, podľa mimiky, gestikulácie, ako sa pozdraví, či ďakuje a prosí. To je veľmi dôležité, málo ľudí si to všíma, ale veľa to spraví. Napríklad môj priateľ to takmer nerobí, a ja ďakujem a prosím za všetko. Je to poznávacie znamenie toho, či je človek taký intelektuálnejší, strohejší až chladný, prosto realistický, alebo naopak vidí za tými telesnými schránkami dušu a energiu a vie tým spraviť pekný deň. Ja osobne sa vždy snažím robiť také pozitívne okienko okolo seba a oslovovať ľudí ako „môj zlatý, moja zlatá“ a podobne. Tým, že spravíte pozitívny dojem, ten človek vám to oplatí a šíri to ďalej. A potom, keď sa k sebe správame starostlivo a milo, ďakujeme, prosíme, usmievame sa na cudzích ľudí a móda, ktorú nosíme, je pestrejšia, celý svet je potom krajší.
So sociálnymi sieťami robíš profesionálne. Aký máš názor na to, že aj na týchto platformách dnes vykresľujeme dôležitú súčasť obrazu o sebe pre ostatných? Nemôže sa to stať klamlivým?
Je to v našej generácii veľmi mocná vec, formuje to všetko okolo nás. Už to, že sa v dnešnej dobe dá zarábať niečím, čomu naši starí rodičia vôbec nerozumejú, je veľké wow. Musíme s tým byť opatrní, dokážeme tým naozaj meniť životy a tým, čo postujeme, niekomu zlepšiť aj zhoršiť deň. To, ako sa človek javí na sociálnych sieťach, by malo byť úprimné, lebo keď sme úprimní, je tam v podstate za tým to isté. Všetci vieme byť smutní aj šťastní, mať zlé chvíľky... Všetci sme v jadre to isté, chceme byť šťastní, mať pekné detstvo a dobrú budúcnosť a v tomto sme ako ľudia rovnakí. Tí, ktorí na sociálnych sieťach klamú a prezentujú všetko ružovo a nádherne, vplývajú na tých ostatných, ktorí sa z čiernej izby spod paplóna na tie príbehy pozerajú. Môžu mať naozaj deficit sebalásky, pocit, že im niečo uniká a že nie sú tak ambiciózni a efektívni. Je dôležitá úprimnosť a potom máme možnosť vytvárať si tam kamarátske a rodinné vzťahy. Keby sme nehrali rôzne formy, tak by nás tie sociálne siete krásne prepájali.
V čom si myslíš, že siete zmenili to, ako spoznávame ľudí? Zvykneš si niekoho “preklepnúť”?
Podľa mňa to robíme všetci. Keď sa idem s niekým stretnúť, preklepnem si ho a vždy sa tam utvorí nejaký obraz. Druhá vec je, či sa tým človek ide riadiť. Je super urobiť si také pozorovanie, vedieť, aké témy napríklad s niekým rozoberať, ako sa naňho pripraviť, ale nie je správne súdiť.
